1969: Po dvanástich pivách na bicykli strmhlav po embéčku

1969: Po dvanástich pivách na bicykli strmhlav po embéčku

Nebol to výnimočný cyklistický technik, zato tréningový dríč a v konformnej socialistickej dobe aj burič či furiant, ako znie výstižný názov jeho biografie.

26. 5. 2025 130 rokov

Zdroj fotografie: ČTK / Oldřich Holan

Nebol to výnimočný cyklistický technik, zato tréningový dríč a v konformnej socialistickej dobe aj burič či furiant, ako znie výstižný názov jeho biografie.

A tak zatiaľ čo sa na námestí v Novom Bore ligotala nová Škoda 1000 MB ako luxusná cena pre víťaza pretekov Tour de Bohemia, Miloš Hrazdíra v túžbe po jej získaní rozkmital v záverečnom zjazde z Kamenického Šenova bicykel na osemdesiatku, potom na kockách pustil (!) riadidlá a sebavedomo, víťazne zakričal:

„Eddy Merckx je dobrý, ale ja som lepší!“

Hrazdíra druhý ročník pretekov v roku 1969 skutočne vyhral, na stupňoch víťazov si prevzal aj kľúče od auta, no odviezť sa s ním ani náhodou nemohol, pretože nebol práve v „šoférskej kondícii“.

„Preteky sa vždy dojazdievali na pivo, vtedy sa to ešte nepovažovalo za doping. Ja som mal obvyklú dávku asi päť pív na etapu, ale Miloš Hrazdíra do seba počas poslednej etapy Tour de Bohemia naklopil dvanásť desiatok. Vyhral a za odmenu dostal embéčku,“ spomínal pred rokmi na nezvyčajný triumf Miloš Fišera, inak dvojnásobný majster sveta v cyklokrose.

To vysvetľuje aj mimoriadne riskantný Hrazdírov dojazd do cieľa, pričom inak mal zo zjazdov rešpekt až strach.

„Tu Miloš stratil zábrany a to sa potom išlo ozaj parádne,“ doplnil jeho neskorší reprezentačný parťák Jiří Škoda.

Dnes by to bolo nemysliteľné, no vtedy bol alkohol bežnou súčasťou vrcholovej cyklistiky – ako povzbudenie a súčasne dodanie odvahy. Aj na slávnej Tour de France si profesionáli pred výstupom na magický vrchol Mont Ventoux bez problémov dali brandy, ktorú si viezli so sebou. Pri Pretekoch mieru mali zasa československí reprezentanti na odporúčanie trénerov vo fľaške koňak. A napríklad Vlastimilovi Moravcovi jeden-dva štamperlíky pomáhali ovládnuť záver etáp a v roku 1972 vyhrať celkové hodnotenie.

Pivo v časoch, keď cyklisti jazdili s jedným bidonom aj 150 kilometrov, predstavovalo ideálny „ionťák“ na doplnenie tekutín a energie, hoci Hrazdírových 12 kúskov za etapu bol majsterštyk.

Keď mu mechanik podával desiate, varoval ho:

„Miloš, veď sa už motáš.“

Hrazdíra sa naňho prísne pozrel:

„Ak mi ďalšie nedáš, končím a zleziem z bicykla.“

Mechanik sa zľakol a radšej hneď podával ďalšie:

„Tu ho máš, Milošku.“

Po pretekoch bolo Hrazdírovi podľa pamätníkov, samozrejme, zle – ale auto mu už patrilo.

„Pivo bolo v podstate fakt doping. Kedysi som vyhral etapu Špindlerův Mlýn – Mladá Boleslav a počas nej mi tréner skočil pre čapované do krčmy. Vzápätí som dobehol asi štyroch súperov, ktorí mi predtým ušli, a minul som ich ako kilometrovník pri ceste,“ usmieval sa pre magazín Téma Fišera.

Tour de Bohemia vznikla v roku 1968, prvý ročník sa jazdil v septembri, len pár týždňov po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy.

„Niekde sme ešte kľučkovali medzi tankami a transportérmi. Bolo to depresívne, ale my sme mali radosť, že znovu pretekáme,“ rozprával reprezentant Jiří Mainuš.

Druhý ročník, ktorý ovládol pivný labužník Hrazdíra, predstavoval pre Čechoslovákov významné podujatie. Dva mesiace predtým reprezentácia kvôli okupácii bojkotovala slávne Preteky mieru, a tak preteky v Novom Bore, ktoré vznikli vďaka úzkej spolupráci s podnikom Borské sklo, boli dôležitým predstavením.

Ale späť k Hrazdírovi. Tour de Bohemia vyhral dvakrát, postupne sa stal československou legendou. Prešiel obrovské množstvo tréningových kilometrov – pokojne aj štyri tisícky v mrazivom decembri v okolí Brna – a napríklad v roku 1982 sa vo veku 36 (!) rokov stal trojnásobným československým šampiónom.

Lenže v tvrdých časoch normalizácie pôsobil aj ako „enfant terrible“, nebál sa povedať svoj názor. Opakovane ho vyhodili z reprezentácie, musel si privyrábať ako kurič.

„Na ceste mal rád vzruch a často sa oň staral aj mimo pelotónu. Jeho srdce je ako buchar, pľúca ako gajdy. A jeho vôľa, to je pokrievka, pod ktorú sa všetko zmestí. Len to rečnenie je mrzutá vec. Na randál je macher. Stále prská a hundre – okolo úst by mal mať blatníky,“ napísal o ňom v biografii Furiant novinár Zdeněk Žurman.

Zomrel v roku 1990, vo veku len 44 rokov, na problémy so srdcom.

„Po pitve doktor povedal, že predtým prekonal päť menších infarktov,“ uviedol jeho syn Michal, ktorý to v cyklistike dotiahol až na olympiádu v Aténach v roku 2004.

OSZAR »